V letošním roce vydal Mezinárodní panel pro změnu klimatu (IPCC) další report vyhodnocující současnou situaci s klimatickou krizí. Zjištění, ke kterým vědci v IPCC došli bohužel nejsou pozitivní a charakterizují bod ve kterém se nacházíme jako „teď nebo nikdy“. K zabránění zvýšení globální teploty o více než 1.5 stupně Celsia máme totiž podle IPCC jen 3 roky.
V roce 2015 se členské státy OSN zavázaly k plnění závazků plynoucích z Pařížské dohody. Hlavním cílem této dohody je zabránění tomu, aby v důsledku globální změny klimatu nedošlo k nenávratnému poškození ekosystémů, které by způsobilo, že by se na Zemi nedalo pohodlně žít. V současnosti Pařížskou dohodu podepsalo a ratifikovalo 190 členských států. Spojené státy nechvalně známě od Pařížské dohody odstoupily a posléze se opět připojily. Pro odstoupení se rozhodla Trumpova administrativa z finančních důvodů. „Tahle dohoda se méně týká klimatu a více toho, jak získávají ostatní země finanční výhody na úkor Spojených států,“ prohlásil Donald Trump. V rámci Pařížské dohody se totiž rozvinuté země zavázaly od roku 2020 poskytovat 100 miliard dolarů ročně na pomoc rozvojovým zemím, aby, například, mohly rychle a pohodlně přecházet na obnovitelné zdroje. Tomuto slibu vyspělé země však v období po smluveném roce ani jednou nedostály.
Ukazuje se navíc, že argument Donalda Trumpa nebyl validní – Spojené státy finančně přispívaly úplně nejméně. Přitom podle zprávy od World Resources Institute by (vzhledem k velikosti jejich ekonomiky) příspěvky Spojených států měly tvořit až polovinu dohodnuté částky 100 miliard dolarů.
V roce 2022 vydal IPCC v pořadí šestý report hodnotící současný vývoj změny klimatu. Zjištění jsou více než neuspokojivá. Dle hodnocení IPCC by státy měly okamžitě výrazně omezit užívání fosilních paliv a urychleně přejít na jiné formy paliv, zkrátka provést takové kroky, které by hned ulevily globálním ekosystémům. Výsledkem další nečinnosti by dle zprávy mělo být zvýšení teploty o 1.5 stupně Celsia, které by vedlo k dosud nevídaným teplotním extrémům, nedostatkům vody a vyhynutí mnoha druhů rostlin a živočichů. „To není fikce ani nadsázka. To, co nám věda říká, bude výsledkem naší současné energetické politiky. Jsme na cestě ke globálnímu oteplování více než dvojnásobku limitu 1,5 stupně,“ uvedl Generální tajemník OSN António Guterres.
Od doby, kdy se Pařížská dohoda přijala navíc neustále dochází k zvyšování emisí, a to i přes to, že za Mezinárodním panelem pro změnu klimatu stojí stovky renomovaných odborníků a vědců, kteří soustavně varují o důsledcích tohoto zvyšování emisí. „Jsme na rozcestí. Rozhodnutí, která uděláme nyní nám mohou zajistit snesitelnou budoucnost,“ říká předseda IPCC Hoesung Lee.
V České republice již nyní vnímáme dopady změny klimatu, a to na několika rovinách. Změna podmínek pro zemědělství může razantně ovlivnit konkurenceschopnost českých zemědělců. Očekává se totiž, že v důsledku klimatických změn dojde ke snížení srážek v letním období, a naopak k nárůstu srážek v zimním období. Dále se předpokládá, že dojde ke zvýšení extrémních jevů a nárůstu škůdců. Tento jev jsme mohli sledovat již v posledních letech, kdy jsme v českých lesích viděli markantní nárůst kůrovce. Kvůli nedostatku vláhy se navíc kůrovec mohl neřízeně šířit a pokud i v následujících letech budou podobná rekordní sucha, může to mít fatální dopady na český lesní ekosystém. Tato kombinace sucha a vysokých teplot již nyní způsobuje odumírání lesních porostů a ovlivňuje druhovou skladbu lesa.
Česká republika proti dopadům změny klimatu bojuje několika způsoby. Jedná se například o strategie zpracované Ministerstvem životního prostředí, či závěry mezirezortní komise Voda-Sucho. Jako členský stát Evropské unie jsme také zapojeni do Strategie EU pro přizpůsobení se změně klimatu. Ministerstvo životního prostředí a Státní fond životního prostředí například umožňuje čerpání prostředků z Modernizačního fondu, který vznikl za účelem podpory přechodu z fosilních paliv na bezemisní zdroje energie. Na druhou stranu však Státní energetická koncepce předpokládá přednostní využití všech tuzemských energetických zdrojů, zůstává tedy otázkou nakolik se i samotné České republice podaří rychle zareagovat na trendy upouštění od fosilních paliv. Střední Evropa je, společně s jižní Evropou, centrální Amerikou, či jižní Afrikou, v riziku, že se v důsledku klimatických změn stane obětí dlouhotrvajícího a intenzivního sucha. Je tedy více než jasné, že nás v případě nečinnosti mohou čekat nepříjemné zítřky a je teď nejen na nás, ale i na celém mezinárodním společenství, abychom možné katastrofě zabránili.
Autorka: Karolína Nodesová
Zdroje:
https://www.ipcc.ch/report/ar6/wg2/
https://www.mzp.cz/cz/ochrana_klimatu_energetika
https://www.nature.com/articles/d41586-021-02846-3
https://news.un.org/en/story/2022/04/1115452
Zadání práce: Organizace NATO za posledních 5 let v návaznosti na aktivity Ruska přijala řadu opatření k případné eliminaci snah prezidenta Putina včetně redislokace svých sil. Jaký je Váš názor na další možné rozšíření NATO (Pokud ano, tak proč a o kterou zemi) a na další rozmístění svých současných vojenských sil (Pokud ano, tak proč, v jaké velikosti a kam).
„Západ nikdy nepríjme princípy a východiska Vladimíra Putina, ale západ musí byť schopný vyjednať lepšiu bezpečnostnú štruktúru pre Európu“
Thomas Graham Jr.
Posledné dekády sme svedkami, že medzinárodné organizácie nie sú dostatočne silné, aby spĺňali svoj účel. Organizácie nemajú dostatočnú silu, aby dokázali účinne presadzovať medzinárodný poriadok vo svete. Poriadok sa vytratil a systém prestal byť funkčný. Z niektorých organizácii sa vytvorili viac-menej diskusné fóra bez akejkoľvek sily na presadzovanie medzinárodného práva. Absencia vyššej autority má za následok, že štáty medzi sebou súťažia o moc – v našom prípade o architektúru bezpečnosti v Európe. Moc je najvyšším cieľom a od moci sa odvíja budúcnosť prežitia štátu. Ofenzívna neorealistická teória hovorí, že čím je štát silnejší, tak tým skôr na štát nikto nezaútočí… Pre spracovanie tejto témy som zvolil realistický prístup k medzinárodnej politike. Účelom môjho spracovania je ponúknutie realistického náhľadu, teda snaha o pochopenie postojov obidvoch strán a zamedzenie názorovej jednotvárnosti a vyvolanie diskusie. Súčasná situácia si priamo žiada neorealistické spracovanie. Realizmus je vo svojej podstate jednoduchá teória, avšak ako každá teória nedokáže vysvetliť všetko.
Ďalším dôvodom výberu spôsobu spracovania témy je aj fakt, že realistickému pohľadu na medzinárodnú politiku sa nevenuje dostatočný mediálny priestor a preto ani široká mediálna pozornosť. Mediálny priestor obsadil výlučne liberálny spôsob pohľadu na medzinárodnú politiku. Miestami liberálny pohľad pripomína až idealistickú teóriu medzinárodného usporiadania.Idealizmus popisuje ideály a pripravuje na ideály. Z čoho môže v reálnom svete vzísť len nepripravenosť, prekvapenie a sklamanie. Realpolitika opisuje krutú realitu a pripravuje na krutejšiu realitu. Realistický človek preto z budúcnosti nemôže byť zaskočený. Medzinárodná politika studenej vojny bola na oboch stranách bipolárneho sveta realistická a preto nemohlo dôjsť k tretej svetovej vojne. Teória realizmu sa stala úspešnou v praxi.
Z môjho pohľadu pre udržateľnú bezpečnostnú architektúru v Európe bolo a je kľúčovým štátom Nemecko. V súčasnosti pre nemeckú ekonomiku ostáva faktom závislosť priemyslu na ruskom plyne. Nemusím pripomínať, že česká aj slovenská ekonomika je priamo naviazaná na nemeckú ekonomiku. Nemecko je hlavným partnerom pre americkú zahraničnú politiku v Európe – o čom sme sa presvedčili pri nespustení Nord-Stream 2 ako sankcie v dôsledku ruskej agresie na Ukrajine.
Pre kvalifikované zodpovedanie otázok k zadanej téme, je nevyhnutné si analyzovať východiská vzťahov NATO a Ruska v priebehu 20 a 21. storočia. Na konci druhej svetovej vojny, sa víťazné mocnosti rozhodli rozdeliť Nemecko a tým si rozdeliť sféry vplyvu.
Počiatkom roku 1949 prevládal na strane západu strach z rozširovania komunizmu v Európe. Západné štáty sa rozhodli si vytvoriť protiváhu voči narastajúcemu počtu komunistických režimov v podobe vojenskej aliancie – NATO. NATO nebola len obyčajná vojenská aliancia, ale medzinárodná organizácia štátov, ktoré spájali spoločné politické východiská – západná liberálna demokracia.
Prijatím Západného Nemecka v roku 1955, bola vyvolaná reakcia ZSSR, v podobe vytvorenia Vojsk Varšavskej zmluvy a prijatím Východného Nemecka do tohto sovietskeho Paktu. VVZ bola vojenská aliancia, stlmelená spoločnou politikou budovania marxizmu-leninizmu. Nasledovali dlhé dekády zbrojenia na oboch stranách a proxy vojny v iných častiach sveta.
Pádom Berlínskeho múru malo nastať zjednotenie Nemecka s hlavnou témou: aká bude nová bezpečnostná architektúra v Európe po studenej vojne… Vznikla konkrétna otázka či zjednotené Nemecko môže vstúpiť do NATO alebo nie. Podľa Kissingera perestrojka v ZSSR haprovala a Gorbačov hľadal úspech v zahraničnej politike. Preto po rokovaniach Gorbačova a Busha staršieho vznikol konsenzus, že Nemecko sa zjednotí a vstúpi do NATO.
Avšak, stále vládnu kontroverzie čo bolo obsahom dohody Gorbačov-Bush. Podľa Matlocka Jr. obsahom dohody bolo, že ak Gorbačov dovolí vstup Nemecka do NATO, Aliancia sa nemôže rozšíriť ďalej na východ. Naopak, Baker túto tézu vyvracia, nakoľko takýto sľub údajne nebol. V prospech existencie sľubu hovoria dobové dokumenty. Memorandá a zápisnice potvrdzujú, že USA, Veľká Británia a Nemecko uisťovali Sovietov, že členstvo Poľska, Maďarska a Československa je neprípustné. Napriek existencii dôkazov, že sľuby boli vyslovené, NATO argumentuje, že neexistuje medzinárodná zmluva, ktorá by NATO zaväzovala k jej dodržiavaniu… Tomuto argumentu musím oponovať, nakoľko prameňom medzinárodného práva je aj gentlemenská dohoda (dohoda lídrov v ústnej forme). Príkladom je gentlemenská dohoda medzi Chruščovom a Kennedym, ktorou sa vyriešila karibská kríza. Medzinárodná zmluva o tejto dejinnej etape rovnako neexistuje, napriek tomu záväzok oboch strán platil a platí dodnes. V roku 1991 sa rozpadla Varšavská zmluva a ZSSR zanikol. Jeľcin sa rozhodol nastaviť lepšie vzťahy so západom a začal budovať v Rusku demokraciu a voľný trh. V tom čase postsovietske štáty vyjadrili vôľu vstúpiť do NATO. Myšlienku rozšíriť NATO na východ podporoval Clinton, ale Jeľcin bol zdržanlivejší – v rozširovaní videl hrozbu pre Rusko. Proti rozširovaniu boli aj niektorí členovia Pentagonu, nakoľko sa domnievali, že rozšírenia územia NATO oslabí americkú armádu a pokazí to vzťahy s Ruskom.
Európski lídri navrhli vytvoriť prijateľnejší plán – nový koncept bezpečnosti v Európe vo forme Partnerstva za mier, kde by boli postsovietske štáty a Rusko. Aliancia sa mala vysporiadať s otázkou či je Partnerstvo za mier prvým krokom k vstupu do NATO alebo je to alternatíva k členstvu.
Zlomovým bodom bolo rozšírenie NATO o bývalých členov Vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1999 a v roku 2004 smerom na východ. Jeľcin bol sklamaný zo západu a v rozširovaní NATO videl priamu hrozbu. Nástupom Putina k moci, všetky snahy Ruska vstúpiť do Aliancie boli pochované. V Rusku sa tak vytvoril pocit menejcennosti a prehliadania. Gorbačov a Jeľcin boli považovaní za katov veľkého Ruska. Reakciou na tieto udalosti bola asertívnejšia zahraničná politika Ruska smerom k západu. Často je prehliadaná udalosť, keď Putin prejavil záujem o pozvanie do NATO a dostalo sa mu vyhýbavej odpovede.
Na konferencii v Mníchove v roku 2007 západ predstavil plán globalizovaného a unilaterálneho sveta pod vedením USA. Putin využil tento priestor a ohradil sa voči tejto geopolitike a predstavil svoj pohľad na tzv. multiteritoriálne usporiadanie sveta za dodržiavania medzinárodnej rovnováhy a postupný nárast dôležitosti štátov BRICS. Bukurešťským summitom NATO v roku 2008 bol prijatý akčný plán na prijatie Gruzínska a Ukrajiny do NATO. Toto rozšírenie bolo iné v tom, že išlo o štáty, ktoré v minulosti boli súčasťou ZSSR. Pre Rusko to znamenalo priama hrozba v podobe siahnutia na bývalé sovietske dŕžavy. Nasledovala vojna v Gruzínsku.Ukrajina aj naďalej vyjadrovala vôľu vstúpiť do EÚ a NATO. Majdanom bol prakticky zvrhnutý proruský režim Viktora Janukovyča, ktorý v poslednej chvíli odstúpil od podpísania zmluvy s EÚ. V roku 2014 bol Krym podľa medzinárodného práva anektovaný a vznikla proruská Donecká a Luhanská republika. Ukrajina bola destabilizovaná a nový prezident Porošenko sa usiloval o vstup do EÚ ako aj NATO. Politické vyhlásenie o vstupe do týchto medzinárodných organizácii bolo dokonca ústavne ukotvené.
Rozširovanie NATO by som popísal ako tektonický pohyb geopolitických dosiek, pri ktorých skôr či neskôr dôjde k stretu, čo zákonite výusti k zmene štruktúry medzinárodného usporiadania.
Expanzívna politika či politika otvorených dverí podľa článku 10 Washingtonskej zmluvy, bolo po rozpade ZSSR, iniciované politikmi 21. storočia – tí veria, že rovnováha síl je mŕtvy koncept. Západny svet si v 90. rokoch mohol vybrať ako naloží s porazeným Ruskom. Na výber boli dve možnosti. Budovanie demokracie v Rusku prostredníctvom „nového Marshallovho plánu” alebo politická izolácia Ruska. Západ bol presvedčený, že USA sú víťazom studenej vojny a ako víťaz si mohli diktovať. A vybrali si druhú možnosť.
Naopak, Putin je politikom 20. storočia, ktorý verí v usporiadanie medzinárodných vzťahov vo forme rovnováhy síl. Západné štáty nečítali medzinárodnú situáciu Putinovou optikou. Západ ostal v presvedčení, že NATO príde pred dvere Ruska a nebude sa nič diať. Nasledovalo veľké prekvapenie a vytriezvenie pre západný svet. Hegemónia západu v kontraste s rovnováhou síl vnímam ako základný konflikt rozširovania NATO. Ako hovorí Kissinger, mier môže byť dosiahnutý len hegemóniou alebo rovnováhou síl. A dodáva, že žiadna spoločnosť nikdy nemala silu, žiadny vodca odolnosť a žiadna viera energiu k tomu, aby svoj poriadok presadila na celom svete. NATO svoje rozširovanie kategoricky odmietalo diskutovať s Ruskom, argumentujúc, politikou otvorených dverí a slobody štátov sa rozhodnúť. Naopak, Rusko podnikalo kroky, aby bolo vnímané ako rovnocenný partner.
Aliancia udržiava a buduje nadštandardné spojenecké vzťahy s Ukrajinou, Gruzínskom či Švédskom a Fínskom. Posledným štátom, ktorý vstúpil do Aliancie bolo Severné Macedónsko.
V súčasnej situácii sme vo vzťahu k prebiehajúcej vojne na Ukrajine na veľmi tenkom ľade v otázke rozširovania Aliancie v Európe. Medzinárodné spoločenstvo dnes stojí pred otázkou, či Fíni a Švédi vstúpia do NATO.
Nedávny prieskum verejnej mienky vo Švédsku ukazuje, že vnímanie verejnosti k vstupu do NATO sa dramaticky zmenilo oproti minulosti: 41 % uviedlo, že sú za členstvo v NATO; 35 % bolo proti, zatiaľ čo 24 % uviedlo, že si nie sú istí. Prvýkrát sa viac opýtaných vyslovilo za členstvo ako proti. Tento názorový posun je vo Fínsku ešte dramatickejší. Prvýkrát v histórii je väčšina Fínov za vstup do aliancie.
Švédsko má dlhšiu tradíciu neutrality ako Fínsko, Švédsko naposledy bojovalo vo vojne v roku 1814. Práve toto historické dedičstvo, najmä vojny s Ruskom v 18. a 19. storočí, zanechalo nezmazateľnú stopu na jeho pozícii. Medzitým bol koncept neutrality kľúčový pre zahraničnú politiku Fínska od získania nezávislosti od Ruska v roku 1917. Po Zimnej vojne v roku 1939 a takzvanej Pokračovacej vojne v roku 1941 sa vyhlásilo za neutrálne.
Doktrína neutrality severských krajín bola zavrhnutá po studenej vojne, keď vstúpili do Európskej únie. Ale vojenská nezúčastnenosť zostala na svojom mieste napriek rastúcej spolupráci a interoperabilite oboch krajín s NATO či spolupráca EÚ s NATO za posledné desaťročie.
Vo Walese (2014) NATO po anexii Krymu deklarovalo, že agresívne kroky Ruska proti Ukrajine zásadným spôsobom spochybnili víziu celistvej, slobodnej a mierovej Európy. Bol prijatý Akčný plán pripravenosti, ktorý poskytol balík nevyhnutných opatrení v reakcii na zmeny v bezpečnostnom prostredí na hraniciach NATO a mimo neho, ktoré znepokojujú spojencov. Akékoľvek aktivity NATO a Ruska boli pozastavené a obmedzili sa len na politickú diskusiu.
Môžeme usúdiť, že v rovnakom roku sa v Európe a v USA začali objavovať hybridné hrozby, čo prispelo k polarizácii západnej spoločnosti ku globálnym témam, ako boli vzťahy s Ruskom či medzinárodná migrácia. Rusko vníma NATO ako nie obrannú alianciu, kvôli aktivitám v Iraku, Líbyii či bývalej Juhoslávii či samotnému rozširovaniu. Rusi vnímajú NATO ako politický a kultúrny projekt, ktorý je namierený proti Rusom. Vo Varšave (2016) sa NATO zameralo na dva piliere: posilnenie odstrašenia a obrany a tzv. projektovanie stability za hranicami NATO. Boli prijaté opatrenia na posilnenie prítomnosti vojenských jednotiek, ako napr. rozmiestnenie štyroch mnohonárodných jednotiek v Estónsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku. Ďalej tak rozvoj predsunutej prítomnosti v juhovýchodnej časti NATO.
Čo je dôležité poznamenať, je to že začala sa užšia strategická spolupráca NATO a EÚ pri obrane proti hybridným hrozbám. NATO sa zaviazalo poskytovať strategické rady a praktickú podporu reformy ukrajinského bezpečnostného a obranného sektoru.
Na Ukrajine prebiehali 2 tréningové spojenecké operácie v mestách Yaroviv, Khmeltnytskyi a Kamianets-Podilskyi. Joint Military Training Group – Ukraine pod vedením USA a Operácia Unifier pod vedením Kanady. Obe operácie vznikli na základe požiadavky ukrajinskej vlády, cieľom operácii bola podpora reformy vojenstva a zámerom pomôcť Ukrajine zostať suverénnou, bezpečnou a stabilnou krajinou. Operácia Unifier pôvodne mala trvať v obdobím 14. 4. 2015 – 31. 3. 2019, jej mandát bol však 3-krát predĺžený až do roku 2025. Na kanadskú operáciu bolo vyčlenených 890 miliónov dolárov, bolo nasadených približne 200 inštruktorov (max. 400) a k 31.1.2022 vycvičili 33 346 vojakov Bezpečnostných síl Ukrajiny. V súčasnosti bola misia presunutá do Poľska, kedy nie je možné obnovenie výcviku. Kanada však namiesto výcviku poslala Ukrajine vojenskú pomoc vo výške 25 miliónov dolárov.
Joint Military Training Group – Ukraine je operácia, na ktorej sa podieľali vojaci z USA, Kanady, Estónska, Veľkej Británie, Lotyšska, Litvy, Poľska, pod vedením USA. Cieľom bolo pomôcť ukrajinskej armáde, aby sa stala interoperabilnou s NATO. Medzi ďalšie ciele bolo vybudovanie samostatnej vojenskej výcvikovej infraštruktúry – tréning trenérov a doplnenie poddôstojníckeho zboru. V súčasnosti bola misia presunutá do Nemecka. Americký Kongres v marci 2022 schválil výdavky vo výške 13, 6 miliardy dolárov v súvislosti s vojnou na Ukrajine
Môžeme usúdiť, že Ukrajina sa týmito krokmi stala de facto členom NATO, nakoľko sa členské štáty NATO priamo angažovali na trénovaní ukrajinskej armády s jasným cieľom interoperability armády do NATO.
Summit v Bruseli (2018) sa zameral na tri hlavné otázky: odstrašovanie a obrana Aliancie; zintezívnenie boja proti terorizmu a spravodlivejšie zdieľanie nákladov na obranu medzi členmi NATO. Boli prijaté rozhodnutia o zvýšení pripravenosti síl NATO a zriadenie operačného strediska kyberpriestoru a protihybridných podporných tímov. K Rusku bol prijatý postup vo forme obrany a dialógu. Rusko bolo označené za agresora, ktorý podkopáva euroatlantickú bezpečnosť a medzinárodný poriadok. Ďalej Rusko porušilo Rímsku deklaráciu a Zakladajúci akt NATO-Rusko. Posilnenie východnej hranice tvorilo 4500 vojakov.Summitom NATO v 2021 v Bruseli sa po prvýkrát spomína rastúci vplyv Číny s cieľom zapojiť Čínu do spolupráce na bránení bezpečnostných záujmov Aliancie. NATO vyjadrilo znepokojenie nad spoluprácou Ruska a Číny, konkrétne na spoločných cvičeniach v euroatlantickom priestore.
Súčasný stav a postoje Ruska pripomínajú politiku revanšizmu v 20. storočí. Rusi sa cítia byť ponížení a volajú po zmene geopolitického usporiadania v Európe. Vyzvali NATO, aby stiahlo svojich vojakov z východnej hranice. Reakcia Aliancie bola presne opačná – posilnili východné krídlo. Reakciou Rusov bola vojenská invázia na Ukrajinu.
Môžeme predpokladať, že rozmiestnenie súčasných vojenských síl sa bude meniť v počte ale i priestore. Čoho už sme svedkami v marci 2022. Podľa posledného summitu NATO v Bruseli konaného dňa 24. marca 2022 členské štáty odsúdili ruskú agresiu na Ukrajine. NATO verejne deklarovalo, že od roku 2014 členské štáty aktívne poskytovali rozsiahlu podporu schopnosti Ukrajiny uplatňovať právo na sebaobranu. Bolo verejne vyhlásené, že NATO vycvičilo ukrajinské ozbrojené sily. Na východné krídlo hraníc Aliancie bolo rozmiestnených 40 tisíc vojakov. Boli založené štyri ďalšie mnohonárodné bojové skupiny v Bulharsku, Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Vojenské jednotky NATO siahajú od Baltského mora po Čierne more.
V budúcnosti môžeme očakávať nebezpečnejšiu strategickú realitu, a prijatie novej bezpečnostnej koncepcie na stretnutí, ktoré sa uskutoční v Madride. Očakávané bude ďalšie zvýšenie výdavkov do zbrojenia.
Východiskom politickej spolupráce západných štátov je užšia spolupráca výhradne so štátmi, ktoré sú založené na západnej liberálnej demokracii. Nie každý štát sveta je alebo bude liberálne demokratický z jednoduchých dôvodov. A to je odlišná kultúrna a historická skúsenosť iných národov. Štáty západnej liberálnej demokracie majú zahraničnú politiku verejne poučovať cudzie vlády najmä autoritárskych štátov o demokracii a ľudských právach, ako aj podporovanie aktivít občianskych spoločností. Avšak, západné štáty sú svojimi ekonomikami prepojené a závislé na strategické suroviny pochádzajúce z diktátorskych režimov. Podľa Ruska a Číny západné štáty de facto ekonomicky podporujú nedemokratické režimy, ktoré pošliapavajú ľudské práva svojich obyvateľov. Rusko a Čína vnímajú západné štáty vo vzťahu k ich medzinárodnej politike ako pokrytecké a sú z ich strany kritizované za tento dvojitý meter.
Čo môže priniesť dlhotrvajúca súčasná situácia? Ako som uviedol na úvod tejto práce kľúčovým hráčom pre európsku bezpečnostnú architektúru je Nemecko, ktoré už avizovalo zvýšenie výdavkov na obranu o viac ako 2 % HDP a prvou injekciou v hodnote 100 mld. EUR. Zvýšené výdavky na obranu budú znamenať znižovanie výdavkov inde. To ide ruka v ruke s ekonomikou. EÚ avizovala odklon od závislosti na ruskom plyne do roku 2027. Prvým krokom bude dodávka 15 miliárd kubických metrov LNG z USA dokonca roka. Plán je dodávka 50 miliárd kubických metrov LNG ročne.
Teraz sa však zdá pravdepodobné, že svetová ekonomika sa skutočne rozdelí na bloky – jeden sa bude orientovať na Čínu a druhý na Spojené štáty, pričom EÚ bude väčšinou, ale nie úplne v tom druhom tábore. Pričom každý blok sa bude snažiť izolovať od druhého bloku a potom ho zmenšiť. Ekonomické dôsledky pre svet budú obrovské a tvorcovia politík si ich musia čo najviac uvedomiť a potom ich kompenzovať.
Svet sa dočká nižšieho rastu a menej inovácii. S menšou ekonomickou prepojenosťou bude svet svedkom nižšieho trendového rastu a menšieho počtu inovácií. Domáce spoločnosti a priemyselné odvetvia budú mať omnoho väčšiu moc. Celkovo sa zníži reálna návratnosť investícii podnikov.
Ruská invázia sa ukáže k slabším ekonomikám omnoho menej láskavá. Zvyšovanie cien potravín a energií už poškodzuje občanov týchto štátov a ekonomický dopad deglobalizácie bude ešte horší. Bohatých sa zdražovanie až tak nedotkne ako chudobných a strednú triedu, ktorá je vo veľkom ohrození.
Nastal čas načrtnúť obrysy diplomatického riešenia. Samozrejme, že Ukrajinci majú právo sa rozhodnúť o prijateľných podmienkach pre ukončenie ich ozbrojeného odporu proti ruskej agresii. Jednanie sa však neobmedzí len na Ukrajinu a Rusko, pretože akékoľvek riešenie krízy bude musieť riešiť geopolitickú orientáciu Ukrajiny, ako aj širšie obavy Moskvy ohľadom európskej bezpečnostnej architektúry. Pre tieto diskusie Rusko nepríjme žiadného iného partnera než Spojené štáty, jediný štát s dostatočnou vojenskou silou a ekonomikou, aby zmenila rovnováhu síl na európskom kontinente – a pôsobila ako garant konečného urovnania.
Nebude to vyzerať ako víťazstvo po ktorom mnohí túžia na západe a na Ukrajine. Napriek tomu, by sa urovnanie, ktoré zachová nezávislú Ukrajinu s prostriedkami na svoju obranu, malo považovať za veľký úspech. Stojí za to pripomenúť, že západ nevyhral studenú vojnu naraz, ale sériou krokov – vrátane, keď to bolo nutné, kompromisov s Moskvou, aby odvrátil vojnu. Výsledkom bolo stále a vytrvalé zhromažďovanie výhod po dobu 40 rokov. To je prístup, ktorý by dnes mal západ prijať.
Analytický pohľad na problémy, schopnosť komunikácie a ochota nájsť kompromis dokáže vyriešiť každý medzinárodný spor… A o tom je diplomacia.
JUDr. Viktor Valo
Praha 26.03.2022
